incident (otho-rhino-laringologický)

Mala odhalené ramená, pehavé, a vkusne umiestnené znamienko, na štíhlom krku. Vlasy zopnuté hore. Kučeravé, skoro svetlé. Druhé znamienko tesne nad hornou perou, na ľavej strane tváre. Peknej. Zlatučká. Ten svetrík, čo jej odhaľoval ramená, bodkované a hebké, nižšie obopínal neveľké prsia, štíhly driek. Pruhovaný. Čiernobiely.
Zahliadol, zaznamenal, uchoval som si jej obraz už počas toho, ako stála v rade do autobusu. Bolo by mi to stačilo. Čisto esteticky, prípadne mierne eroticky. Zavrel som oči. V tmavej komore som vyvolával jej negatív. Aby sa stretol s mojim negatívom. Aby sa v tej tmavej komore stratili, aby na chvíľu nebolo možné rozoznať, kto je kto. Aby sa naše negatívy stretli, aby chemikálie zareagovali, aby potom, v jasnom svetle bolo vidieť, že sa nič nestalo. Tá čiernobiela fotka nám nič nedokáže. Je to iba obrázok.
Otvoril som oči. Sedela v sedadle oproti. Nechcel som ju už vidieť. Mala to byť iba krátka nezáväzná známosť. S neznámou. Neznámosť. Teraz bola bližšie, nedelilo nás sklo, vzdialenosť sa skrátila. Videl som tie ramená, mal som ten krk pred očami. Nosom som vnímal jej vôňu, ušami som vnímal jej dych. Svetrík sa pruhovane vlnil. Otho rhino laringológia. A anatómia. Štúdia zmyselnosti, elegantnej krásy.
Zavrel som oči. Akoby som zanevrel na jej línie. Ale nie nadlho. Chvíľami sa mi zdalo, že hrá so mnou očnú hru, zmyselnú hru zmyslov. Nezaujíma ma, či to bolo iba zdanie a nie hranie.
Vedel som, že vystúpi na tej istej zastávke. Ale zo sedadla sa zdvihla o pár sekúnd skôr. Línia jej tela sa vznášala na štíhlych nohách uličkou, pohľad na ňu mi zastreli cestujúci, ktorí boli šikovnejší ako ja. Z dvojsekundového náskoku sa stal polminútový. Kde ju hľadať, ktorým smerom a mi stratila.
Mohla by ma počkať v uličke vedľa tržnice, mohol by som jej povedať: „Mám neodolateľnú túžbu bozkať vás na šiju, na krk.“
Ona by mi mohla odpovedať: „Tak načo odolávať neodolateľnému?“ Potom by už zaznela iba jediná veta. Bolo by to krátko po tom, čo by som neodolal neodolateľnému a podľahol. Ona by si vychutnala pár dlhých bozkov na trati medzi okrajom svetríka a miestom, kde už začínajú vlasy. Tá veta by mohla znieť približne takto: „A teraz ja...“ a znamenala by asi toľko, že má neodolateľnú túžbu bozkávať sa tým najbežnejším spôsobom. Ja by som neodpovedal hlasivkami, hoci ústa by som použil. Obaja by sme použili ústa, pery. Použili by sme i jazyk. Použili by sme jazyk, ktorým hovoria tí, čo nepotrebujú nič vravieť. Možno by táto konverzácia aj stačila, možno by sme v tej uličke, alebo o kúsok ďalej, v parku diskutovali a argumentovali dlhšie, vášnivejšie, hlbšie. Možno. Trvalo by to celé veľmi krátko.
Vždy je to príliš krátke. Vždy to skončí. Pokiaľ to trvá, je to, a je to krásne. Potom už prichádza iba odchod z tmavej komory do neznesiteľne jasného svetla. Do svetla, v ktorom sa nedá vyvolať ani negatív, ani preniesť obraz na papier, aby v tom istom svetle bol viditeľný.
Chvíľa opojenia a spojenia by sa skončila a už by sme sa nikdy neuvideli. Videl by som ju iba v svojej tmavej komore. Vidím ju tam i teraz. Akoby sa nič nestalo. Akoby som nehladil jej krk, necítil jej vôňu, nepočul jej dych. Nestalo sa nič ani potom, v uličkách. Stratil som ju. Zostala iba snímka.