o pekle

Peklo je podľa niektorých moderných teológov iba stav duše, ktorá je odcudzená Bohu (zdroju najvyššieho dobra, lásky). Už nie miesto ohnivého trápenia.
Iba – a zdôrazňujem slovo "iba" – muky duše, ktorá trpí po zdroji dobra, po dobe samotnom, po rozkoši z jeho spoločnosti; a jej to odopreté – akoby na dosah ruky akoby na dohľad – a predsa nedosiahnuteľné. Ako celá tá peripetia Syzifova, už už na vrchole – a zrazu: peklo; ako situácia boháča z Ježišovho podobenstva, neukojiteľný smäd, kvapka vody – a zrazu: peklo.
Celá interpretácia má minimálne jednu chybu: V pekle sa majú objaviť zlé skazené duše, ktoré v podstate po dobre, po zdroji dobra, po Bohu, netúžia. Takže vlastne nemôžu trpieť túžbou po niekom, kto im je ľahostajný, nenávidia ho, nechcú ho...
Iná chyba: Peklo je stav duší, ktoré sa pohybujú v tomto vyprahnutom svete bez Boha, v tejto žumpe, v hnoji v blate v sračkách. Peklo je teraz. Peklo nie sú druhí. Alebo – iba tí druhí. Sme to my. Všetci...
Posledná chyba – najväčšia: peklo je stav duše, ktorá túži po tebe, Láska. Po láske čistej, úprimnej, nesebeckej. Nedosiahnuteľnej. To je peklo!
Seriem na stavy po/čas/ smrti! Akoby toho túženia súženia nebolo dosť teraz!